Vaše POTVORblogy

Tú vetu si doteraz pamätám. V tretej triede na výtvarnej výchove sme mali namaľovať džbán. Prišla sa na nás pozrieť aj samotná súdružka riaditeľka, ktorú sme my obyčajní žiaci inak videli iba pri oficiálnych príležitostiach. Ja som sa so svojím výkresom poriadne vyjašila, namaľovala som na džbán rady farebných kvetiniek, hviezdičiek, guličiek a všakovakých vlnoviek a s nadšením som si prezerala výsledok, s ktorým som bola naozaj spokojná. Vtedy ku mne pristúpila naša triedna súdružka učiteľka, pozrela sa na môj podľa mňa úplne dokonalý výtvor, a tak aby to náhodou niekto nepočul, mi povedala: „Katarína, ty si ma dnes strašne sklamala.“ Pokrútila hlavou a smutne odkráčala k ďalšej lavici. Ja som na ňu iba s úžasom pozerala. Od toho dňa sa pre mňa dovtedy obľúbená výtvarná výchova stala predmetom, ktorý som vždy iba pretrpela. A áno, odvtedy som bola presvedčená, že v akejkoľvek kreatívnej činnosti som úplné megero a že nikdy nedokážem poriadne nakresliť ani obyčajné jablko.

Neskôr, keď už som bola dospelá, som raz videla v televízii niečo o servítkovej technike, vtedy ešte nebola taká populárna ako dnes a ja som z nej bola úplne nadšená. Hneď som bežala do papiernictva a zháňala servítky a lepidlo na dekupáž. Keď už bola oservítkovaná každá voľná plocha v našom byte, začala som rozmýšľať, čo ďalej. A našla som zlupovacie farby na sklo. Samozrejme do týždňa už cez naše okná nebolo cez samé obrázky nič vidieť. A tak to išlo stále ďalej. Stále som objavovala nové a nové techniky a materiály, až som skončila tam, kde som teraz, pri šperkoch a sem-tam nejakých iných dekoráciách. Na kreslenie som si ale nikdy netrúfla.

Až do minulého víkendu. Nedávno som mala narodeniny a môjho skvelého muža nenapadlo nič lepšie, ako mi kúpiť kurz kreslenia pravou hemisférou. Bola som presvedčená, že sa musel zblázniť. Ale čo už, kurz bol zaplatený, tak som sa dohodla na termíne a značne skeptická som sa vybrala do Školy úžitkového výtvarníctva. Čakali tam na nás dve veľmi milé inštruktorky, ktoré dokázali vytvoriť naozaj skvelú uvoľnenú atmosféru a vôbec som sa nehanbila patlať na papier všetko, čo nám povedali.

 Dostali sme samozrejme aj prednášku o tom, za čo je zodpovedná pravá a za čo ľavá hemisféra, hovorilo sa aj o hladine alfa a podobných veciach. Priznám sa, nepatrím k ľuďom, ktorí si vyberajú kameň do šperku podľa postavenia hviezd v čase prerezávania prvých zubov a veria, že im do rána vylieči ploché nohy. Mne úplne stačí, keď ma osloví zaujímavou štruktúrou, pekným tvarom alebo farbou, jednoducho sa z neho teším, lebo sa mi páči. Na kurze som si našla ale aj ja pochybujúci Tomáš to, čo mi súdružka učiteľka na výtvarnej výchove zabudla vysvetliť. Naučila som sa, ako vnímať obrysy predmetu, jeho pozadie, ako ho správne vytieňovať, aby pôsobil plasticky.

Aj keď  som teda o schopnostiach svojej pravej hemisféry značne pochybovala, nakoniec som bola naozaj ohromená tým, čo zo mňa vyliezlo a za to by som sa našim inštruktorkám chcela veľmi veľmi a ešte raz veľmi poďakovať, dávno mi nič nespravilo takú veľkú radosť. Až takú, že som si našla čas a napísala som tento článok :o)

Nakoniec, posúďte sami:

Toto je moja ruka ako som ju nakreslila najprv v prvý a potom druhý deň kurzu.

Kresba Stravinského od Picassa, ktorú som stiahla z internetu a napravo moja kresba z kurzu.

Takto dopadol môj portrét zboku.

A nakoniec zlatý klinec programu, portrét spredu. Na začiatku prvého dňa sme si mali vybrať jednu fotografiu, ktorú sa pokúsime nakresliť. Ja som si vybrala svoju obľúbenú fotografiu z National Geographic – dievča so zelenými očami z Afganistanu. Naľavo je fotografia, podľa ktorej som portrét kreslila, v strede je môj prvý pokus o jej nakreslenie na začiatku kurzu a napravo je výsledok na konci druhého dňa.

Čo poviete, podaril sa? Ja som rozhodne veľmi spokojná. Už som si vytlačila fotky svojich detí a chystám sa na ďalšie pokusy o kreslenie, držte mi palce. Mimochodom, moje deti tiež veľmi rady kreslia. Len dúfam, že nenarazia na výtvarnej výchove na takú skvelú pedagogičku, akú som na základnej škole mala ja.